Hľadáte niečo?

V Príspevkoch

Kapitola 2

Kapitola 2

Skoro som vyskočila z kože. Vlastne som naozaj vyskočila! Veď si to len predstavte. 400 rokov sa potulujete po svete bez toho, aby vás ktokoľvek videl. A zrazu…

Na komfort neviditeľnosti si zvyknete, verte mi. Kedykoľvek si idete, kam chcete, vezmete si, čo chcete a robíte presne to, čo chcete. Žiadne pravidlá, žiadne výčitky, žiadne dôsledky a postihy. A zrazu vás niekto prichytí pri čine!

No áno, priznávam. Vkradla som sa do cudzej izby. Vlastne to robím často. Je to sranda. Ťažko si totiž objednáte večeru do prázdnej izby. Ale do obsadenej, keď sa hráte na jej majiteľa, to už je úplne iná káva. Majiteľa, teda… v tomto prípade vlastne majiteľku.

Tú, čo mi poklopala po ramene.

„Slečna, neruším vás?“ spýtala sa so stoickým pokojom. Zrejme si myslela, že som zamestnanec hotela, alebo niečo podobné. Keby len tušila…

„J…ja?“ koktala som. Predsa ma nemohla vidieť! Som knižná postava. Nevidí nás nik okrem iných knižných postáv, našich autorov a duchov, ktorí sa tiež potulujú v tomto medzipriestore.

„Isteže, vy! S kým si myslíte, že hovorím?“ spýtala sa ostro.

No, veď práve, s kým…

„Ja… ja vlastne…“ stále som akosi netušila, čo jej mám povedať. Bola som totálne vyvedená z miery. Ona ma nemôže vidieť! Miešalo sa vo mne absolútne zdesenie a novo vzkriesená nádej zároveň. Ak nás totiž ľudia mohli vidieť, niečo sa muselo zmeniť. Niečo sa v usporiadaní tohto sveta pohlo a mne to zrazu bez akýchkoľvek logických potvrdení vnuklo myšlienku, že mi možno pomôže. Že sa toto 400-ročné putovanie možno o chvíľu konečne skončí.

Ona si to ale nemyslela. Z prísneho výrazu prechádzali jej črty tváre do nepríjemného kŕča. V hlase jej bolo počuť stále väčšiu nervozitu. „V poriadku, neviem, kto ste, ale ihneď opustite moju izbu, inak volám na recepciu.“

Zavetrila som príležitosť. Ako inak si overím svoju teóriu, ak nie takto?

„Smelo, do toho,“ vrátilo sa mi sebavedomie. Jemne som sa uškrnula. „Ja totiž z vašej izby neodídem.“

Oficiálna obyvateľka tejto izby, asi 30-ročná žena s výškou žiačky siedmeho ročníka základnej školy a kratšími plavými vlasmi, sa na mňa pozrela s absolútnym opovrhnutím. Akoby som bola šváb, ktorý jej práve vliezol do postele a ona si za to podá najvyššieho hotelového manažéra. Už o pár minút sa tak malo stať. Zodvihla totiž telefón a zavolala na recepciu. Jedovato zašomrala niečo o nepozvanom hosťovi v jej izbe a vyžiadala si, ako inak, hotelového manažéra.

Kým sa zjavil vo dverách, iba sme na seba ticho pozerali. Ona ostražito stála pri dverách a ja som s prekríženými rukami okupovala stolík pod oknom. Predo mnou stála napoly zjedená objednaná večera a pohár vína.

Keď manažér vstúpil do izby, postavila som sa.

„Táto žena nechce opustiť moju izbu,“ začala bez okolkov a ukázala smerom na mňa. Hotelový manažér a pozrel smerom, kam ukazovala majiteľka izby. Trajektória jeho pohľadu sa niesla ponad nádherný masívny koberec a centrálny stolík z tmavého dreva až k oknu, kde bolo ďalšie menšie sedenie. Na miesto, kde… podľa neho nič nebolo! Videla som to na jeho pohľade. Bol ako sklený, šiel priamo cezo mňa a pozeral sa niekam von, do rozľahlého anglického parku, ktorý obklopoval celý kaštieľ. Ten pohľad som dokonale poznala.

„Madam,“ začal opatrne a súcitne sa pozeral na majiteľku žltého apartmánu. „Nie som si istý, či vám správne rozumiem. Aká žena?“

Siedmačka sa naňho neveriacky pozrela. „Robíte si zo mňa snáď srandu? Predsa tá, čo stojí priamo oproti vám. Ste snáď slepý?!“

Ja som vyprskla smiechom. Majiteľka izby na mňa škaredo zagánila.

Manažér sa nervózne poškriabal po brade. „Madam ja naozaj neviem, o kom hovoríte,“ povedal teraz už ráznejšie. Nikoho pred sebou nevidel a bolo jasné, že začína pochybovať o duševnom zdraví svojho hosťa. Ona to evidentne postrehla, čo ju rozčúlilo ešte viac.

Rozbehla sa mojím smerom a postavila sa tesne vedľa mňa. „Teraz už ju vidíte, alebo potrebujete lepšieho očného lekára?“ spýtala sa.

Manažér naďalej ostril zrak ako len mohol, ale bolo nad slnko jasnejšie, že ma nevidí. Časť mojej teórie sa potvrdila, časť nie. Ona ma vidí. Nik iný zrejme nie. Čo je pozitívne i negatívne zároveň. Za A) budem sa musieť naučiť vychádzať s ňou, čo nebude ľahké, keďže som ju hneď na začiatku rozčúlila a za B) niečo sa predsa len zmenilo, musím však najskôr prísť na to, čo. Podľa akého kľúča si svet vybral práve ju? Prečo ma ona vidí a iní nie? Z myšlienok ma vyrušil znova jej krik.

„Tak ja vám teda ukážem, koho tu máme. Ak máte taký zlý zrak, asi vám ju musím dovliecť priamo pod nos!“ zasipela naštvane a rozohnala sa tak, aby ma mohla zdrapnúť za ruku. Lenže presne v tom momente narazila na fyzikálne zákony medzisveta. Jej dlaň preletela cez moju ruku ako cez maslo. Ani sa ma len nedotkla. Ľudské bytosti sa ma nemohli takto vedome dotýkať. Mohli mnou iba prechádzať ako vzduchom, keďže som pre ne neexistovala.

Siedmačka sa po neúspešnom pokuse chytiť moju ruku zarazila, inštinktívne potriasla hlavou a skúsila to znovu. Ten istý scenár. Jej ruka preletela vzduchom a zastala pri jej boku ako mľandravá ryba. Bezradne sa pozrela najskôr na mňa, potom na hotelového manažéra. Ja som iba pokrčila plecami.

„Vy… vy ju nevidíte?“ spýtala sa aktuálna majiteľka žltého salónu zamestnanca hotela. Jej hlas už viac neznel ostro, ale neisto. Akoby mala pocit, že jej preskočilo.

Presne to si o nej v duchu myslel aj manažér hotela. „Nie madam, nevidím tu nikoho,“ povedal pokojne. Súcitne sa pozeral najskôr na svoju hosťku, potom na rozjedenú večeru, ktorú mala vedľa seba. Pri tanieri s cestovinami stál pohár ružového vína.

Siedmačka zbadala jeho pohľad a domyslela si, čo mu asi napadlo. „Nie ja… nie som opitá,“ habkala. „Iba teraz som prišla a ona…“ potom radšej zmĺkla. Pochopila, že nemá zmysel to rozmazávať. Áno muselo jej preskočiť. Určite si myslela, že jej preskočilo.

„Oddýchnite si, madam,“ povedal manažér a pobral sa na odchod. Vo dverách sa ešte posledný raz otočil a ustarostene sa pozrel na mladú ženu s peknými dievčenskými črtami. „Ak by ste predsa len niečo potrebovali, stačí zavolať na recepciu.“

Siedmačka prikývla. Keď sa dvere na jej apartmáne zabuchli, znovu sa pozrela na mňa. Tentokrát už viac vydesene než nahnevane. „Kto ste, preboha?“ spýtala sa.

Na moment som mala pocit, akoby premýšľala, či sa náhodou naozaj nerozpráva len sama so sebou.

„Som Júlia Kapuletová,“ odpovedala som.

Siedmačke takmer zabehlo. Rozosmiala sa a pozerala na mňa s ešte väčším úžasom. Po krátkej chvíli sa zahľadela na víno na stole. Načiahla sa k nemu opatrne, akoby sa bála, že aj ono bude nehmotné. Keď sa jej predsa len nestratilo pod rukami, pevne ho chytila a na jeden dúšok obrátila do seba.

„Dobre, takže znova, kto ste?“ opýtala sa, teraz už trochu istejšie.

„Ako som povedala, som Júlia Kapuletová.“ Keď sa už už chystala vychrliť na mňa pravdepodobne ďalší príval nadávok, umlčala som ju jediným posunkom ruky.

„Pozrite sa, ja viem, že mi neveríte. Ale skúste si uvedomiť, že ste na mňa práve poslali hotelového manažéra, ktorý ma nevidel a myslel si, že vám preskočilo. Takže na mojej čudnej existencii asi predsa len niečo bude, hm?“

Majiteľka žltého apartmánu sa znovu zamračila. Neverila mi, ale už aspoň počúvala. A tak som sa pustila do vysvetľovania. „Ako by som to… no, v skratke. Viete, Shakespeare to trošku pobabral. Koniec Romea a Júlie nie je v knihe tak, ako to bolo naozaj. Ja som jeho literárna postava, ale mám vlastný osud. Vlastne ho má každá literárna postava, ktorá kedy bola vytvorená a začala svoj život na stránkach papiera. Keď sa naše oficiálne príbehy skončia a autor nás nezabije, žijeme svoj život ďalej tu medzi vami. Neviditeľní a ukrytí v medzisvete. Ten existuje súbežne s tým vaším, akurát ho obývajú bytosti ako my. Plus taká tá klasika, veď viete. Anjeli, démoni a duchovia. Tým sa sem tam podarí dosiahnuť interakciu s vaším svetom, no nám hocikedy. Za všetky tie kanadské žarty vôbec nie sú zodpovední duchovia, ale my, literárne postavy. Viete, po 400 rokoch sa tu už celkom nudíte…“ Môj monológ už, zdá sa, nudil ju. Respektíve mu neverila ani slovo. Pochopila som to z jej pohľadu. „Dobre teda,“ začala som odznova, „čo by vás presvedčilo?“

Siedmačka iba pobavene krútila hlavou. „Najskôr ste výplod mojej fantázie. Už som prepracovaná a teraz sa rozprávam sama so sebou,“ povedala unavene.

Ja som sa však odmietala vzdať. Takáto príležitosť sa naskytne iba raz za 400 rokov. Teda aspoň mne! Vzala som teda zo stolíka jej mobil a podala jej ho.

„Otvorte fotoaparát,“ povedala som. Ona ma poslúchla. „Teraz ho namierte na mňa a spravte fotku.“

Blondínka namierila objektív smarfónu mojím smerom a pozrela sa na displej. Nebolo na ňom nič, iba stolík s večerou a výhľad von oknom.

„Ale ako…“ habkala.

„Takto,“ povedala som a vzala do rúk tanier s cestovinami. Mimochodom boli skvelé, bolo mi ľúto nechať ich vychladnúť!

Moja nová kamoška stále neveriacky pozerala na displej svojho múdreho telefónu. Všetky jej zmysly boli vypäté na maximum a snažili sa pochopiť, ako môže tanier na fotografii levitovať len tak uprostred izby.

„Chcete si spraviť aj video, aby ste mi konečne uverili?“ spýtala som sa.

Siedmačka zavrtela hlavou. Zdalo sa, že onemela. Do pohára na stole som jej naliala ďalšie víno. Ona ho bez väčšieho zaváhania kopla do seba.

„Takže mi nepreskakuje?“ spýtala sa neisto.

„Nie, nepreskakuje,“ chlácholila som ju. „Ste iba prvá ľudská bytosť, ktorá ma vidí za viac ako 400 rokov, odkedy sa tu potulujem. Júlia je totiž tak trochu stratená…“ povedala som s neskrývaným smútkom v hlase.

Tá podivná súhra okolností nás zrazu akosi spojila. Obe sme sa na seba nesmelo usmiali a ja som využila príležitosť na to, aby som si získala svojho prvého ľudského spojenca.

„Čo by ste povedali na spoločnú večeru, fľašu vína a poriadny rozhovor?“ spýtala som sa nevinne, no s ohníčkami v očiach.

Siedmačka pri zmienke o víne konečne trochu ožila. „To znie ako fajn nápad,“ povedala a zodvihla telefón na recepciu. Objednala si lososa s grilovanou zeleninou, fľašu ružového a dva sorbety. Na recepcii nikomu nepripadalo zvláštne, že si ich hosť objednáva druhú večeru v priebehu pol hodiny a chce k nej aj fľašu vína a dva dezerty. Slečna predsa videla ducha, tak nebude celkom v poriadku…

Bazovy a malinovy sorbet Kastiel Mojmirovce

Jedlo vyzeralo úžasne. Vlastne bolo úplne dokonalé. Už som vám vravela, že milujem staré kaštiele prerobené na luxusné hotely? Je to aj preto, ako v nich varia. Tá gastronómia je totiž skutočne zážitok. Kým ja som si pochutnávala na sépiových talianskych ravioli, moja ľudská spoločnosť na tento večer otvorila druhé víno.

Ravioli

Obe sme si vychutnávali kuchyňu mojmírovského kaštieľa a stále viac sa ponárali do vzájomného rozhovoru. Zo Siedmačky vyliezlo, že sa volá Natália Dasová a je novinárka. Podobne ako ja, aj ona cestuje po kaštieľoch, nie však kvôli Romeovi. Robí reportáže o hotelieroch, rekonštrukciách, kuchyniach, akciách a histórii. Vlastne mala veľmi peknú prácu. I keď vyzerala ako nikdy nekončiaca dovolenka, často padala večer unavená do postele a hotelový wellness si stihla užiť málokedy.

Kastiel Mojmirovce

Ja som jej rozprávala o tom, ako som sa vlámala do jej izby a prečo to vlastne robím. Nielen jej, ale mnohým iným hosťom. Vysvetľovala som jej princípy života v medzisvete a rozprávala niektoré svoje zážitky. Za ten čas sa ich stihlo nazbierať požehnane.

A potom sme sa dostali ku knihám. Koniec. Presne tak, tá debata nemala svoj koniec. Boli takmer štyri hodiny ráno, keď sme sa zívajúc pozreli na hodinky a obe sa zhrozili. Natálii sa zdalo, akoby na chodbe počula kroky a ja som ju ubezpečila, že to nie je hotelová služba, ale Biela pani 😀 Takmer sa poskladala od strachu. Chvíľku som si jej zdesenie užívala, potom som jej povedala, že Biela pani je vlastne celkom milá kočka a debatujem s ňou každý večer už týždeň, odkedy som prišla. To je výhoda medzisveta. Stretávate zaujímavé duše, ktoré pred vami nič neskrývajú. Tu už jednoducho iba ste. Žiadne hry, intrigy ani boje o moc. Iba nedokončené príbehy. A nejaké to trápenie.

Netuším ako, ale v žltom apartmáne nás po pár hodinách našlo ráno. Natália spala vo veľkej kráľovskej posteli, ja na gauči. Bola som celá dolámaná, tak som ju ukecala, aby objednala raňajky pre dvoch, a potom si šla so mnou zaplávať do bazéna. Vravela som vám už, že v tomto hoteli majú obrovský 25-metrový bazén? Božská záležitosť…

Bazen Kastiel Mojmirovce

Natália napokon súhlasila a z bazénu prišlo aj na dlho odopieraný wellness. Po hoteli už sa asi stihlo rozkríknuť, že tu majú pomätenú novinárku, keďže aj plavčíčka pri wellnesse na ňu pozerala súcitným pohľadom. „Oddýchnite si, madam,“ prízvukovala jej, keď jej podávala plachtu. Natália si ju vzala a dvere do novučičkého wellness centra podržala o čosi dlhšie, ako by mala. Nasledovala ju totiž jej neviditeľná priateľka.

„Ďakujem,“ povedala som a pripojila sa k nej v pekelne rozohriatej fínskej saune. Nevydržali sme v nej dlho, radšej sme sa pobrali von do anglického parku. Hojdačky, sedmokrásky, nádherný starý žrebčín a pávy. Tu a tam nejaká socha. Lavičky, fontána. A Natália pobehujúca po parku s handsfree v uchu, aby to nevyzeralo, že sa rozpráva sama so sebou. Aké jednoduché je dnes nevyzerať ako blázon, však? 😀

Park Mojmirovce

Náš druhý spoločný deň sa prehupol do popoludňajšej polovice a pre novinárku znamenal povinnosti. Mala sa stretnúť s riaditeľom hotela a vypočuť si čo to o histórii kaštieľa a príbehoch, ktoré sa k nemu viazali. Kým sa oni dvaja rozprávali a pobehovali spolu po kaštieli, ja som sa im nečujne zakrádala v pätách. Mladá novinárka mala ešte stále trochu problém s tým, aby sa nepozerala mojím smerom, keď bola v prítomnosti iných ľudí. Nesmela reagovať na moju mimiku. Ani keď som ju škodoradostne rozosmievala.

Charizmatický riaditeľ bral jej úsmevy ako povzbudenie. A tak rozprával ďalej a ďalej. Ukázal novinárke chodbu pomaľovanú akademickou maliarkou na témy ľudových rozprávok.

Dobsinskeho rozpravky malba Mojmirovce

Prešli si prezidentský apartmán aj maľby po stenách, ktorých boli naozaj stovky. Tento kaštieľ bol doslova takmer galériou. Nádherné kúsky umenia zdobili nielen reštauráciu a salóniky, ale aj historické chodby. Len jedna z nich bola špeciálna. V nej som aj ja mala čo robiť, aby som sa vyhla davu. Davu duchov, ktorý sa tu rád zhromažďoval a veselo džavotal. Pre ľudí bola takmer prázdna, môj zrak tu však zazrel velikánov ako Tesla, Einstein, Pytagoras, Kafka, Puškin, Rousseau či Freud. Desiatky veľkých myslí z celého sveta a z rôznych kultúr sa tu znova stretávali v medzisvete a rozoberali tie najrôznejšie témy. Volali to Chodba tolerancie.

Chodba Tolerancie Mojmirovce

Zahliadnuc niekoľko duchov známych spisovateľov a vedľa nich živú stojacu novinárku ma niečo napadlo. Čo ak… čo ak ma vidí preto, že o mne písala? Čo ak môže nejako ovplyvniť môj príbeh? Presne to môže robiť autor, lenže mojím autorom je Shakespeare. Nedosiahnuteľný a dávno mŕtvy William Shakespeare, ktorý mal príliš mnoho tajomstiev. Jedno z nich vám ešte raz prezradím, ale nie dnes. Dnes ma zaujíma Natália. Stále sme nerozlúskli to, ako je možné, že ma vidí. Sledovala som ju už predtým, než som sa jej vkradla do izby. Nezdala sa mi byť ničím výnimočná. A predsa…

„Objednali sme vám ešte hodinu na strelnici a ochutnávku vín, môže byť?“ spýtal sa riaditeľ. Natália najskôr protestovala, no napokon prikývla. Ako sa mi neskôr zverila po ceste na izbu, zbrane ju nikdy nelákali. Už o pol hodinu na to však zistila, že to bol iba predsudok. Vytrénovaný lektor s trpezlivosťou z ocele jej totiž odhalil tajomstvo jej sebavedomia.

„Ženy sú najlepšie strelkyne,“ povedal a uhladil si svoje fúziky, ktoré sa ťahali dohora ako na starých maľbách uhorských šľachticov. Možno bol dokonca reinkarnáciou grófa Huňadyho, ktorý nechal tento kaštieľ kedysi dávno postaviť a bol vášnivý poľovník.

Natália vzala po asi pol hodinovej inštruktáži zbraň do rúk stále s rešpektom, no žilami jej zároveň koloval adrenalín. Na moment mi bolo ľúto, že si to nemôžem vyskúšať s ňou. Skočím sem neskôr, keď už tu nik nebude a zastrieľam si. Teraz som radšej dávala pozor, ako sa to robí.

Novinárka sa úplne uvoľnila a ruky vystrela pred seba. Nabitá zbraň mierila na terč a ona okom hľadala priesečník medzi muškou a priezorom. Keď našla dokonalý stred a zároveň v diaľke videla hmlisté obrazy čierneho terča, pomaly začala s citom stláčať spúšť. Netušila, kedy zbraň vystrelí. A presne v tom bol ten trik. Dôverovať, odovzdať sa. Nechať pracovať podvedomie a neklásť svaly na odpor. V tom prišla rana. Ešte že moje knižné uši sa nemôžu poškodiť, nemala som totiž chrániče.

Lektor stlačením tlačidla privolal z desaťmetrovej diaľky terč a novinárka naň s údivom hľadela. Dierka sa vynímala na okraji deviatky, takmer v strede terča. Lektor sa na ňu spokojne usmial. „Vravel som vám to.“

Strelnica Kastiel Mojmirovce

Strieľala potom ešte niekoľkokrát. Všetky jej strely skončili v čiernej časti terča, ani raz neminula. Dokonca raz zasiahla i priamy stred. Keď si neskôr na izbu odnášala dierkami prešpikovaný terč, kráčala ako páv. V hlave jej vírili myšlienky. Musela ich dať na papier.

„Počkaj chvíľu,“ povedala mi. Pár minút niečo zúrivo ťukala do klávesnice, a potom obrátila obrazovku smerom ku mne. Stálo na nej toto:

Strieľanie je ako dosahovanie životných snov. Viete, že tam niekde v diaľke je váš cieľ, no vidíte ho iba veľmi hmlisto. Musíte sa sústrediť na to, čo je priamo pred vami. Postaviť sa výzve vzpriamene čelom a dobre zamieriť. Ak ste urobili, čo ste mali, ostáva už len odovzdať ostatné na osud, s citom potiahnuť spúšť a dúfať v to najlepšie. Ak sa budete sústrediť len na cieľ v diaľke, miniete ho. Ak splníte inštrukcie krok za krokom a pridá sa trocha šťastia, neexistuje šanca, aby ste minuli. Ani vtedy, keď si myslíte, že ste mizerný strelec. Často vás totiž iba naučili zlú techniku. A každý strelec musí mať okrem dobrej techniky i trochu šťastia…“

Hmmm. Pozerala som na ňu s tichým obdivom. Písanie jej išlo. Veď bola novinárka. Tu však driemalo ešte o čosi viac… Nedalo mi to pokoja.

Čas pokročil a ona musela ísť znovu dolu na degustáciu vín. Tentokrát som ju nechala osamote a sama sa motala po kaštieli. Na moment som sa vkradla šéfkuchárovi do kuchyne a vzala mu jedno jeho fantastické čokoládové suflé. Asi dnes nebude v hoteli jediný, kto si bude myslieť, že mu preskočilo 🙂

Keď sa Natália napokon po asi dvoch hodinách vrátila so značne veselou náladou, v rukách víťazoslávne držala kartón ružového vína z miestneho poľnohospodárskeho družstva. Bola to moja obľúbená Andrejka. Vínna víla v ružových šatách. Akostné značkové ružové víno s nezameniteľnou polosladkou chuťou. Obe sme si ešte v ten večer otvorili jednu fľašu.

Vino Andrejka Mojmirovce

„Kapuletová, urobíš zo mňa okrem blázna i alkoholika,“ smiala sa moja nová nečakaná súputníčka. Kto by to bol kedy povedal, že sa dá novinárka dokopy s literárnou postavou stratenou v medzisvete?

Stratená Júlia. Tak ma začala volať.

Kým sme debatovali a ona mi ukazovala niektoré jej články z iných historických hotelov, zaujali ma opisy romantického prostredia. Práve tam sa totiž nie raz spomínala shakespearovská romantika, balkón ako z príbehu o Romeovi a Júlii či literárni veronskí milenci.

Písala o nás. O mne a o Ňom. Znovu som si naňho spomenula a posmutnela som. Chýbal. Tak veľmi mi chýbal.

Z úvah ma vyrušilo zaklopanie na dvere. Bolo neskoro večer. Natália sa zdvihla od počítača a šla otvoriť dvere na jej žltom apartmáne. Za nimi stál nočný recepčný a podával jej akýsi lístok.

„Máte tu odkaz, madam,“ povedal a otočil sa na päte. Natália za ním zavrela dvere a pohla sa mojím smerom. Keď roztvorila drobnú obálku, na moment sa zamračila. Potom mi podala obálku aj hrubý pergamen posiaty slabo čitateľným písmom, ktorý obsahovala.

Ten odkaz bol pre mňa. Bola to ďalšia indícia…

Chcete vedieť, ako príbeh pokračuje?

Nechajte mi svoj e-mail a ja vám dám vedieť, keď vyjde ďalšia kapitola.

2 Komentárov 428 Zobrazení
Julia

Julia

Áno som tá Shakespearovská postava, ktorá mala byť storočia mŕtva, no ja žijem. Bola som zakliata a odvtedy putujem po svete a hľadám svojho Romea.

Súvisiace články

Kapitola 4

Kapitola 4

Kapitola 3

Kapitola 3

2 Komentárov

  1. 🙂 Nedalo by sa toho pridavat viac? Idealne vsetko naraz? 🙂

    1. Julia

      Bude toho viac, ale naraz veru nie 🙂 🙂 🙂 Treba sa zapísať do newslettra, možno budú niektoré kapitoly aj skôr ako prekvapko 😉

Pridať komentár