Hľadáte niečo?

V Príspevkoch

Kapitola 3

Kapitola 3

Zvyčajne to funguje takto. Keď niekam prídem, najskôr sa nejakú hodinku zakrádam po recepcii, aby som pochopila, aká je situácia.

Stojím recepčným za chrbtom a nakúkam do rezervačného systému, sledujem, ktoré izby sú voľné a ktoré plné a obzerám si hostí, aby som vedela, komu sa môžem vkradnúť do jeho dočasného ubytovania.

Dnes to ale bolo trošku inak. Kaštieľ, kam som dorazila, bol zamknutý. Ešte že som so sebou vzala Natáliu, inak by som sa musela znovu vlámať zadným vchodom ako zločinec. Nie že by mi to bolo cudzie 🙂

Zamknutý kaštieľ bol však pre mňa novinka. Prečo to tak bolo, sme obe pochopili už o chvíľu. Recepčná novinárke vysvetľovala, kde má svoju izbu a kedy sa má kde hlásiť, aby stihla vidieť čo najviac. Kaštieľ bol totiž uzavretý iba pre svadby. Toto výnimočné ubytovanie sa nachádzalo v Turci, ďaleko od všetkých zvedavých pohľadov veľkomesta a pritom stále so všetkými jeho vymoženosťami. Našou ďalšou zastávkou na nečakanej dámskej jazde bol Kaštieľ Mošovce.

Kastiel Mosovce Castle Mosovce The Lost Julia

Natália si tu vybavila „špicľovanie“ jednej menšej svadby a ja som sledovala ďalšiu indíciu.

Spomínate si na tú malú čudnú obálku, však?

Tá obálka ma doviedla až sem. Na miesto, ktoré kedysi dali postaviť mocní Révayovci. Pompéznosť tohto šľachtického rodu tu dýchala dodnes. O to viac, že mal kaštieľ okolo seba obrovský 16-hektárový anglický park. Tie parky už tuším začali byť štandard. Až na to, že tento bol hotové bludisko. Keď sme sa konečne ubytovali, ja som mohla ako vždy začať nepovšimnutá blúdiť po chodbách.

Hľadala som barónku.

Už som vám predsa spomínala, že som sa s ňou mala stretnúť, nie?

V maličkej obálke s poslednou indíciou stálo, že sa mám vybrať na miesto, kde sa do milostného trojuholníka zaplietol slovenský národný hrdina. Veď viete… celý svet pozná Robina Hooda, Slovensko má Jánošíka. Ten, čo bohatým bral a chudobným dával. A o ktorého skutočnom živote, zvlášť tom osobnom, sa až tak veľa nevie. Tu v Turci má národný hrdina aj povesť Romea. Vraj totiž miloval krásku, ktorú mali vydať za iného.

Ehm, nie je vám to nejaké povedomé? Indícia vravela, že mám nasledovať stopy, ktoré sú mne vlastné. A tak sme tu. A ja hľadám barónku Révayovú.

Kaštieľ má 3 poschodia, tak mi potulovanie sa chvíľu trvá. Je menší do šírky, za to však väčší do výšky. Ach, tie schody. Občas podvádzam a prevážam si svoj literárny zadok vo výťahu. No veď čo, nikto sa nepozerá!

Kaštieľ má podkrovie, v ktorom sa nachádza niekoľko izieb a apartmánov. Tu som barónku nenašla. Netuší, že som tu, takže ma logicky nečaká. Zliezla som teda ešte nižšie, kde boli nádherné dobové sály, už teraz úchvatne vyzdobené na zajtrajšiu svadbu. Neodolala som a nakukla dnu.

Svadba v kastieli Mosovce castle wedding

Barónka tu síce nebola, zato tu bolo kopec mojej nostalgie. Nikdy som nemala okázalú svadbu, práve preto som si ju raz túžila strihnúť. Jesť s nádhernými striebornými príbormi, počúvať tóny klavíra a sláčikov, točiť sa s bláznivým krikom do kruhu držiac sa za ruky pod ligotavým krištáľovým lustrom, tancovať pomaly v jeho objatí… zaboriť mu tvár do ramena a nežne objať jeho mocné paže. Môcť sa tak dotknúť jeho pier pred všetkými… nemusieť sa už skrývať. Môcť ho konečne milovať tak, ako po tom moje srdce túžilo. Už dlhých 400 rokov… Viete si to vôbec predstaviť?

Vzdychla som, pozbierala sa a pobrala sa zasa ďalej. Ak nenájdem barónku Révayovú a nevytiahnem z nej čo najviac o jej osude, nič z toho sa nikdy nestane. Ona možno bude kľúčom, mala som teda dôležitejšiu prácu ako rojčenie vo vyzdobenej rokokovej svadobnej sále. Zišla som znovu o poschodie nižšie a ocitla sa na prízemí. Cez recepciu stále prúdili hostia, postupne sa trúsili do izieb a potom na dvor. Ja som však odbočila do reštaurácie a do kuchyne. Kuchyne boli moje, neodpustila som si malú odbočku. Kuchár, ktorý skôr pripomínal atléta, tu práve zdobil jahňacie. Hmmm, žeby niektorý hosť dnes ostal bez večere? Nechcela som však vystrájať len čo som prišla, a tak som sa tentokrát iba pokochala a šla ďalej.

Gastronomia Kastiel Mosovce castle gastronomy

Za barom to len tak svišťalo. Obehla som mladého čašníka, ktorého tácka prešla mojou rukou a pobrala sa ďalej cez dlhú prázdnu reštauráciu. Všetci sedeli vonku. Kaštieľ mal ešte aj vínnu pivnicu, tam som sa už ale nedostala. Vzadu za reštauráciou bol totiž malý salónik, v ktorom sedela ona. Áno, barónka Révayová.

„Hm, hmm,“ odkašľala som si.

Barónka sa strhla. Očividne nebola veľmi zvyknutá na návštevy. Ani tie v medzisvete. Pozerala sa na mňa s vyvalenými očami a chvíľu hľadala slová. Bola krásna. Mala mäkké dievčenské črty a na sebe obrovské dobové šaty. Útly krk jej zdobili perly. Vlasy mala zložito vyčesané dohora a v očiach akýsi jemne strápený výraz. Vyrušila som ju od čítania.

„Kto ste?“ spýtala sa ma.

„Som Júlia Kapuletová,“ odvetila som. Jemne som sa usmiala, aby som prelomila ľady.

Barónka sa usmiala tiež. Spoznala ma. Zrejme nebola zvyknutá na strety s literárnymi postavami, mňa však nebolo možné nepoznať. Nie, že by som sa o tento celebritný status prosila, za to môže Shakespeare.

„Čo vás sem privádza, Júlia?“ spýtala sa mladá šľachtičná.

Nezdalo sa, že by sa zamýšľala nad tým, ako je vôbec možné, že nie som mŕtva. A keďže mne sa to nechcelo po stý raz vysvetľovať, prešla som rovno k veci.

„Potrebovala by som poznať váš príbeh. Niekto ma za vami poslal, aby mi pomohol nájsť môjho strateného manžela.“ Iste, Romea, kývla som hlavou na jej nevyslovenú otázku.

Barónka sa zatvárila jemne nechápavo. A tak som pokračovala. Predsa len som musela zabŕdnuť do svojho 400 rokov omieľaného príbehu. „Viete, tá Shakespearova tragédia neskončila celkom ako tragédia. Neumreli sme, sme iba prekliati a teraz sa hľadáme. Ja neviem, ako vyzerá on, on zasa nevie, ako vyzerám ja. A mne niekto záhadný pomáha nájsť ho. Dáva mi indície, ktoré ma posúvajú ďalej a teraz ma jedna taká poslala za vami. Vraj mi váš osobný príbeh lásky povie viac.“

Barónka sa asi na dve stotiny sekundy zatvárila poriadne kyslo, potom sa jej výraz tváre vrátil späť do normálu. Posunkom ruky ma vyzvala, aby som si sadla oproti nej na dobové historické kreslo. Potom spustila. „Takže vy chcete počuť o mne, barónovi a Jurajovi?“

Trojuholník. Mohla som to tušiť.

„Uhm, áno,“ odvetila som. Nevedela som toho síce veľa o Jurajovi Jánošíkovi, vlastne ani o nej, ale ona sama pochopila, že má začať úplne od začiatku.

„Bola som veľmi mladá. Sama budete vedieť, že kedysi sa otcom neodporovalo. A keď otec povedal, že vás za niekoho vydá, tak ste sa zaňho museli vydať. Či ste chceli alebo nie.“ Chvíľku sa odmlčala. Ja som si v mysli vybavila Parisa a prešiel mnou rovnaký prúd odporu ako ňou. Barónka sa nadýchla a pokračovala: „V mojom prípade to bol barón Révay. Bol starý a škaredý. Ale čo bolo ešte horšie, bol násilnícky. Iste, ktorá by nechcela byť barónka, mať toto všetko, celý kaštieľ… ale za tú cenu? Žiadna, verte mi.“ Jej hlas sa ešte stále triasol, aj po toľkých rokoch, čo bola dávno mŕtva. Niektoré krivdy človek nedokáže evidentne spracovať ani po smrti.

Barónka sa pomrvila na kresle a po chvíľke ticha pokračovala vo svojom rozprávaní. „Barón ma nemiloval, bola som preňho iba ozdoba. Potvrdenie jeho spoločenského statusu. Krásna mladá manželka. A o láske z mojej strany nemohlo byť ani reči. Trpela som tu a chradla. Celé dni som sa prechádzala po parku, lebo iba ten bol mojím únikom z jeho blízkosti. Ďalej som nesmela. Park som poznala naspamäť, už nič ma v ňom nemohlo prekvapiť. Až ma niečo jedného dňa predsa len prekvapilo. Teda… vlastne niekto,“ povedala a jej oči zrazu zažiarili. Na perách sa jej zjavil nežný, nesmelý úsmev.

„Juraj,“ doplnila som za ňu.

Ona iba prikývla. V rukách držala akýsi starý zažltnutý papier, ktorý si zrazu pritisla k hrudi.

„Naraz sa tu zjavil, keď utekal pred drábmi. Schoval sa do húštiny kúsok odo mňa a keď drábi zbadali mňa a pýtali sa ma na utekajúceho zbojníka, poslala som ich opačným smerom. Vtedy som mu zrejme zachránila život.“ Jej oči pri rozprávaní o ňom stále žiarili. S nadšením pokračovala ďalej: „Raz, keď sme boli znovu na prechádzke s mojou gardedámou, som ho zazrela za jedným zo stromov. Ticho ma pozoroval a keď som ho zbadala, priložil si prst k ústam, aby mi naznačil, že nemám skríknuť. Potom ma zavolal k sebe, ja som však nemohla. Čo by len bola povedala gardedáma?“

Nemohla som sa nesmiať. Spoločenské problémy spred pár storočí nemali s dnešnou modernou dobou nič spoločné. Dnes ste mohli akurát tak niekoho tajne špehovať na Instagrame.

Nechcela som však barónku rušiť, a tak som stopla svoje myšlienky a ďalej počúvala jej osobný príbeh lásky.

„Nenapadlo mi nič iné, len zahrať mdloby. Ležiac nemohúca na zemi v údajnej náhlej chorobe som gardedámu poslala po pomoc. Park má tak 3 kilometre, takže som vedela, že mám na zbojníka minimálne pol hodinku, kým moja gardedáma odcupitá do kaštieľa a kým naspäť prihrmí koč. Juraj vyliezol spoza stromu a priskočil ku mne, či som v poriadku. Ja som sa začala chichotať o on so mnou. Dali sme sa do reči a nemohli sa zastaviť. Viete, on…“ naraz zastavila a začervenala sa.

Pochopila som, že mi chce povedať, aký bol milý a pekný. Ibaže ona žila v úplne inom storočí a v tom sa aj zasekla. Takéto vyznanie jej pripadalo nemorálne.

Po chvíli však predsa len pokračovala vo svojom rozprávaní a prezradila mi i to, ako sa s Jurajom Jánošíkom tajne stretávali mesiace v parku, prechádzali sa a viedli dlhé rozhovory. Raz sa mu ušiel bozk na jej útlu ruku, inokedy dokonca na líce. Barónka o ňom rozprávala ako o božstve.

„A potom…“ povedala a ukázala na list papiera, ktorý stále držala v rukách, „sme si začali písať. Juraj už nemohol chodiť tak často, tak mi aspoň písal. Nádherné listy, ktoré ma hriali pri srdci a ktoré som si tajne opatrovala a schovávala pred barónom. Veľa času som trávila práve tu, v pisárni. Pozrite sa hore,“ povedala a ukázala na strop. Vynímali sa na ňom štyri srdcia.

Pisaren Kastiel Mosovce castle writing room

„Dala som ich vytesať na jeho počesť, aby mi ho stále pripomínali. Keby ste dnes počuli rozprávať súčasného riaditeľa kaštieľa, povedal by vám, že tie srdcia symbolizujú legendu o láske barónky Révayovej a Juraja Jánošíka. Vraj sa nevie, či bola skutočná, ale srdcia v pisárni to vraj majú potvrdzovať.“

Musela som sa zasmiať. Legenda vôbec nebola len legendou, bola skutočná.

„A čo bolo ďalej?“ súrila som mladú šľachtičnú. Čakala som nejaký zvrat v zápletke.

„Juraja som milovala, no stále som bola vydatá žena. A starý barón začal niečo tušiť. Jurajove listy našiel práve v deň, keď mal za mnou znova prísť. Príšerne ma zbil, myslela som si, že to neprežijem. V poslednej chvíli sa prirútil Juraj, no Révay naňho zavolal hajdúchov. Kričala som, bála som sa, že ho zabijú. On ich však všetkých premohol a Révay radšej zdrhol, ako by sa mal so zbojníkom pustiť do súboja. Juraj ma potom dobitú vzal na ruky a odniesol doprostred parku, kde bol v strede jazierka malý ostrov. Tam som si vyliečila rany a Juraj sa o mňa staral. Tentokrát zachránil život on mne.“

Ostrov Lasky kastiel Mosovce castle Island of Love

Počúvala som ďalej, no barónka už nepokračovala. „A ďalej?“ spýtala som sa nedočkavo.

„Čo ďalej?“ zalomila rukami mladá šľachtičná. „Ďalej nebolo nič. Vyliečila som sa, Juraj ďalej zbíjal, barón bol naďalej mojím právoplatným manželom. Pod hrozbou smrti od Jánošíka sa ma už nikdy nedotkol, no odporný bol na mňa ešte viac než predtým. Žila som ešte osamelejšie, Juraj mi príšerne chýbal. Listy chodili menej, a potom…“

Potom bol ten príbeh už príliš smutný na dopovedanie. Ako z nej neskôr napokon predsa len vyšlo, Juraja dolapili a obesili za rebro na hák. Barónkina láska tak neskončila dobre.

Ak mala byť toto moja indícia, chcelo sa mi plakať. Jedinou výhodou bolo to, že Romeo nemôže umrieť. Pretože jeho osud dokáže ovplyvniť iba Shakespeare a ten je predsa dávno mŕtvy. Je teda stále tam, niekde stratený v obrovskom modernom svete a ja neviem, kde je. Zrejme som pri myšlienke naňho znova posmutnela, keďže barónka mala potrebu utešiť ma.

„Netrápte sa Júlia, bude to dobre,“ povedala. Odložila svoj list a chytila ma za ruku. Potom jej však skrsla v hlave zaujímavá myšlienka. „Skúšali ste mu už napísať?“

Pozerala som na ňu ako na zázrak. „Napísať?“

„Áno, napísať,“ povedala barónka prosto, akoby šlo o bežný denný úkon.

Ja som na ňu stále pozerala s veľkou pochybnosťou v očiach. „Ale veď nemám jeho email ani číslo. Ani netuším, kde býva a akú má adresu,“ oponovala som.

„Drahá…“ usmiala sa barónka, „vidím, že ste sa príliš vžili do tejto doby. Čo myslíte, ako to bolo so mnou a s Jurajom? Myslíte si, že som vedela, kam mu mám posielať listy?“

Zrejme som sa tvárila nechápavo, keďže pokračovala. „Isteže, nevedela. A nevedel to ani môj posol. Dostal iba úlohu nájsť ho.“

Aha. Posol. Nájsť ho. Hmmm…

„Myslíte iba tak vypustiť list do sveta?“ spýtala som sa. Barónka prikývla. Priznám sa, to ma nenapadlo. Ja síce Romea neviem už storočia nájsť, ale čo ak by mohol nejaký posol? Čo ak by bol môj list rýchlejší ako ja? List papiera vie predsa fyzicky putovať a posol, či možno i poslovia sa vedia fyzicky pýtať ľudí naokolo. Možno ho niekto niekde pozná, možno ho niekto zazrel. Svitla mi nádej. Barónka sa potešene pozerala na moju meniacu sa náladu a keď napokon vstala, z blízkeho stolíka mi vytiahla pergamen, pero a kalamár. Potom ma bez slova s úsmevom na perách nechala v pisárni samu.

List Romeovi Letter to Romeo

Kým som sa zbadala, bolo neskoro večer. Romeovi som napísala dlhý list. Povedala som mu všetko. Všetko, čo som mu za tie roky chcela povedať a aj tak som stále neobsiahla celý príbeh. Pripojila som miesto a čas, kedy sa máme stretnúť. Nie, zatiaľ vám nepoviem kedy a kde to má byť. Musí to ostať v tajnosti, aby nám tento plán nemohol nik prekaziť. Ani tá hlúpa kliatba. Keď som napokon skončila, pobrala som sa hore za Natáliou. Bolo jedenásť hodín večer a ona už spala. Sama som bola unavená, tak som zaľahla tiež.

Ráno bolo rýchle. Nemala som veľmi čo robiť, tak som šla s barónkou na prechádzku po zámockom parku. Ukázala mi ostrovček, kde sa schádzala s Jurajom, aj všetky tie cestičky, ktoré sa navzájom križovali.

Park Mosovce

Dala som jej list pre Romea a ona sľúbila, že mi vybaví posla. Keď som sa pred obedom vrátila do kaštieľa, Natália pobehovala po záhrade s riaditeľom a pomáhala zdobiť svadobný stan.

Romanticka svadba v kastieli Mosovce romantic castle wedding

Chvíľku som jej behala za zadkom, potom som šla robiť zlobu do pivnice, kde mala nevesta odložené koláče a kvety. Ach, tie kvety! Aká nádhera…

Vychádzala som odtiaľ s plnými ústami a jednou ukradnutou ružou. Bola fialová, nedalo sa inak. No veď uznajte, odolali by ste? Dnešná nastávajúca si to pri tom množstve ani nevšimne. Ako som kráčala hore schodmi z podzemia, takmer ma zrámoval húf čašníkov. Rútil sa dolu ako japonský rýchlik a naspäť ešte rýchlejšie kmital s koláčmi a slaným pečivom. Prípravy boli v plnom prúde, veď o chvíľu mal začať obrad a potom celá hostina. Ak ste nikdy nevideli modernú svadbu zo zákulisia, mali by ste. Tu naživo pochopíte, čo je to dobre naolejovaný stroj. Riaditeľ kaštieľa sám pobehoval hore dolu v obleku, v jednej ruke vysielačka, v druhej scenár večera. Všetci sa navzájom dorozumievali na diaľku a vozili veci výťahom z kuchyne do sály. Je hotový ľad? Sú všade menovky? DJ už prišiel? Majú hostia zatiaľ čo piť? Sviečky sú zasvietené? Fotograf nafotil sálu a detaily? Checklist bol naozaj nekonečný, jeho výsledkom ale bolo, že hostia sa stále usmievali a ani nepostrehli, že sa niečo deje. Nemuseli sa totiž o nič starať, iba prísť a užiť si oslavu. Kým pre nich to bol relax, pre tím kaštieľa poriadna makačka. Bolo však vidieť, že ich to baví, pretože lietali hore dolu ako na počkanie a neustále sa na niečom smiali. Skvelá energia sa rozliehala celým kaštieľom a ja som si ju užívala spolu s nimi. Bolo fajn, keď ma niečo aspoň na moment rozptýlilo od môjho nekonečného hľadania.

Keď už bolo po obrade a hostia práve jedli svadobnú večeru v krásne vyzdobenej sále, konečne si na moment vydýchla aj moja nová ľudská priateľka. Sedeli sme spolu na schodoch v prítmí sviatočne nasvietenej ružovkastej chodby. Debatovali sme o kaštieli, o barónke, o liste i o jej hektickom dni. Zverovali sme sa jedna druhej a to bolo fajn. Zrazu som mala komu povedať o svojom dni a zdá sa, že ona tiež. Čím ďalej, tým viac nás to zbližovalo.

Svadobna vyzdoba kastiel Mosovce castle wedding decoration

Keď sme boli práve uprostred dôležitej debaty o niečom naozaj nedôležitom, dolu sa otvorili ťažké drevené dvere a po schodoch sa začali ozývať mužské kroky. Schody boli točité, takže sme neočakávaného návštevníka chvíľu nevideli. Keď sa však zjavil za rohom, môj úsmev na tvári okamžite zamrzol.

Ten jeho sa naopak roztiahol po tvári v celej svojej šírke. Div, že mu ten škodoradostný úsmev neroztrhol hlavu cez pol. „Tak tu si…“ povedal.

Ja som sa zhlboka nadýchla a potom prudko s hnevom vydýchla. Natália sa pozrela najskôr naňho, potom na mňa.

„Ako si ma našiel?“ zasipela som.

Vysoký štíhly mladík v perfektne padnúcom obleku zahral urazeného a pokrútil hlavou. „Hádam ma nerada vidíš, drahá Júlia?“

„Veru nerada,“ precedila som medzi zuby, „čo odo mňa zasa chceš?! Nevieš si dať pokoja?!“

Natália sa na mňa stále nechápavo pozerala, až kým jej to nedalo. „Kto je to?“ spýtala sa.

Mladík sa na novinárku pozrel ako na zázrak. „Ona ma vidí??“

Natália si na šok po objavení 400-ročnej literárnej postavy smrteľníkom ešte nezvykla, a tak iba sucho odvetila: „Isteže.“

Ja som jej tentokrát nevenovala príliš veľa pozornosti, sústredila som sa totiž naňho. „Tak teda? Čo chceš?!“ zasipela som.

„Vlastne nič, iba som ti mal odovzdať toto,“ povedal stále nesvoj z novinárkinej zvláštnej schopnosti vidieť ho a podal mi malú zažltnutú obálku. Už som vedela, čo v nej bude.

Otočila som sa teda k mojej ľudskej priateľke a rozhodla sa utíšiť jej zvedavosť.

„Natália, dovoľ, aby som ti predstavila nášho neželaného votrelca. Toto je Paris.“

Chcete vedieť, ako príbeh pokračuje?

Nechajte mi svoj e-mail a ja vám dám vedieť, keď vyjde ďalšia kapitola.

Žiadne komentáre 384 Zobrazení
Julia

Julia

Áno som tá Shakespearovská postava, ktorá mala byť storočia mŕtva, no ja žijem. Bola som zakliata a odvtedy putujem po svete a hľadám svojho Romea.

Súvisiace články

Kapitola 4

Kapitola 4

Kaštieľ Mošovce

Kaštieľ Mošovce

Pridať komentár