Hľadáte niečo?

V Príspevkoch

Kapitola 4

Kapitola 4

Verte mi, nikdy som si to nepredstavovala takto. Vlastne… mohla som si niečo také vôbec niekedy predstavovať?

Boli ste už prekliati? A snažili ste sa stoj čo stoj poraziť osud, ktorý neustále hral proti vám? 400 rokov?

Asi nie. Vlastne takmer určite nie. Takého veku sa totiž dožívame iba my. Literárne postavy. Niektorí z nás sú už poriadni starci! Zoberte si také starogrécke eposy. Keď stretnem Helenu, ktorá sa tu poneviera už viac ako 2500 rokov, vždy si pomyslím, že som na tom vlastne veľmi dobre…

Musíte si hlavne zachovať nádej. Iba tá vás udrží pri zdravom rozume. Pretože hľadať niekoho 400 rokov a nemôcť ho nájsť, to je asi ako… „…kopať studňu do skaly,“ doplnila ma Natália.

Dorazili sme do Trenčína, novinárku tak okamžite napadla táto tragikomická podobnosť. Neskôr vám to vysvetlím.

Opäť sme cestovali spolu, už sme to vlastne ani neriešili. Mám pocit, že na najbližších niekoľko mesiacov sa toto dievča stane mojou šoférkou, spolunocľažníčkou aj bútľavou vŕbou.

Ak už nič iné, minimálne to bolo praktické. Pre obe. Ja som novinárke zháňala zákulisné pikošky o legendách od miestnych dávno mŕtvych obyvateľov. Áno, áno, duchov predsa. A ona mi zasa na oplátku objednávala teplé večere a ja som sa všade nemusela zakrádať ako zlodej.

Dnes sme sa ubytovali v Hoteli Elizabeth. Ak chcete zažiť to moderné slovíčko WOW na vlastnej koži, tak si skúste výlet na recepciu tejto úchvatnej stavby. Hotel tu síce stojí už od roku 1902, no len prednedávnom ho nanovo zrekonštruovali. Keď vojdete dnu, oslepí vás žiara svetla, ktorá sa odráža od tisícok drobných kamienkov zavesených na niekoľkometrovom stropnom lustri.

Lobby Hotel Elizabeth Trencin

Také svietidlo ste ešte nevideli, verte mi. Skoro som odpadla. Moderné línie skla, mramoru a dreva sa tu snúbia s historickými detailmi a kúskami umenia.

Hneď ako sme vošli, cítila som sa tu ako turecká princezná. Toľko luxusu pohromade… Naozaj, táto Natáliina zastávka na ceste po historických hoteloch sa dala nazvať jedine zhmotnený luxus.

Novinárka sa ubytovala a dohodla si stretnutie s riaditeľom hotela. Kým sa ona chystala, ja som sa rozhodla trošku to tu preskúmať.

Ako už tradične, zobrala som to od podlahy hore. V podzemí tohto krásneho historického hotela postaveného v secesnom štýle sa nachádza bar s názvom Monte Carlo. Históriu tu potláča moderna a romantiku zasa vášeň. Ak si budete chcieť vyhodiť z kopýtka, nájdete tu moderné a štýlové kasíno. Mňa však hra nelákala, tak som sa pobrala vyššie. Od prízemia až celkom hore sa hotelom nesie už spomínané úchvatné lobby. Sklo s kryštálom, mramorom a drevom. Zdá sa, že sem budem môcť vojsť aj stokrát a vždy mi ten pohľad vyrazí dych.

Cestou do krásnej rozľahlej kaviarne na zvýšenom prízemí hotela som zamávala barónovi Arminovi Popperovi. To on to tu dal celé postaviť. A zdá sa, že aj jeho duchovi toto miesto prirástlo k srdcu, keďže sa tu stále potuloval.

kaviaren Sissi cafe Hotel Elizabeth Trencin

V kaviarni bolo rušno. Takmer som zasa neodolala malej krádeži, keď som na pulte zbadala jablkový koláč, ktorý sa práve chystal k niektorému z hostí. No uznajte… nezbiehajú sa vám slinky? Veď to je ako… vyvrcholenie na tanieri. Dobre, už som pokojná, nebojte sa.

jablkovy kolac apple pie Trencin Hotel Elizabeth

Júlii Kapuletovej evidentne chýba sladké! Už som vám spomínala, že neviem odolať koláčom?

Kapuletová je zlodej a sladká huba. Neverte Shakespearovi, on o mne nič poriadne nevedel. Vlastne… sľúbila som vám, že vám o ňom poviem viac. Tak teda asi prišiel čas.

William ma spoznal, keď už som bola na svete. No áno, nevytvoril ma. Že ste to nevedeli??

Ale, ale… zdá sa, že by si tu mal niekto doplniť vzdelanie z literatúry! Nejdem vás karhať, ušetrím vám googlenie a poviem vám to sama.

Shakespeare si základ príbehu o mne a Romeovi požičal od Arthura Brooka, ktorý o nás písal už v roku 1562. O päť rokov neskôr príbeh prerozprával aj William Painter. Historici odhadujú, že Shakespeare tragédiu s názvom Romeo a Júlia napísal niekedy medzi rokmi 1591 a 1595.

No takto… ja vám to poviem úplne presne.

Ďalším tajomstvom totiž je, kde sa Shakespeare nachádzal medzi rokmi 1585 a 1592. Vedeli ste, že v tej dobe o ňom neboli žiadne záznamy a on bol pár rokov akoby neviditeľný? Prepadol sa pod zem? Alebo čo sa s ním stalo?

Kapuletová vám otvorí oči. Nie, nemáte za čo. Vaša 400 rokov blúdiaca nová kamoška vám porozpráva veci, o ktorých vám na hodinách dejepisu nič nepovedia.

Milý William Shakespeare totiž naháňal mňa!

No áno. Smrteľne vážne. Teda… s tou smrťou musím opatrne, pretože to je práve dôvod, prečo ma Shakespeare naháňal. Niektoré historické pramene vám povedia, že sa zrejme nachádzal v Taliansku. Dôvod neznámy.

Ten dôvod sa však volal tvrdohlavá Kapuletová. Milá Julča si totiž povedala, že bude pánovi spisovateľovi trošku odporovať. Nechcela som dobrovoľne zomrieť, no len si to predstavte!

Williama Shakespeara som jedného dňa prekvapila v jeho pisárni. Takmer ho porazilo!

Predstavte si, že zrazu pred vami stojí literárna postava, ktorú ste ešte pred troma minútami opisovali na papieri. Živá, z mäsa a kostí.

Sú len dva scenáre. Buď by ste sa nechali vyhlásiť za blázna a odviezli by vás k najbližšiemu lekárovi, alebo by ste sa po prvotnom šoku chytili príležitosti a s absolútnou fascináciou začali skúmať svet, nad ktorým máte neuveriteľnú moc.

Teda… čiastočnú moc.

Shakespeare to zistil krátko po prvom rozhovore so mnou. Áno, bola som síce literárna postava z jeho hry, no zároveň ma už predtým vytvoril niekto iný. Náš milý William si totiž toho dosť veľa „požičal“ od Brooka a Paintera. Zásluhy mu ale patria za množstvo nových postáv v príbehu, napr. môjho super „obľúbeného“ skoro manžela Parisa.

Práve tu sa však začal konflikt. Funguje to totiž nasledovne.

Ak ste autor nejakého literárneho diela a vytvoríte úplne nové postavy, máte nad nimi stopercentnú moc. Môžete im pripraviť akýkoľvek osud, vrátane smrti. Ak ste si však postavy požičali z iných diel, nemôžete ich zabiť a ovplyvňovať ich môžete iba do určitej miery.

Môj a Romeov príbeh sa vždy končil tragicky. Keďže sme však neboli Williamove postavy, v jeho príbehu sme zrazu dostali druhú šancu. Shakespeare začal svoju tragédiu v skutočnosti písať už v roku 1585. Keď som sa prvýkrát objavila na jeho papieri a zároveň v jeho pisárni, začal sa kolotoč udalostí, o ktorom nemáte ani poňatia.

Práve to je presne tých 7 rokov, keď Shakespeare zmizol z povrchu zemského. On totižto naháňal mňa a Romea v medzisvete. Netuším, ako sa mu podarilo dostať sa sem, ale bol tu. To preto o ňom historici nič netušia.

Shakespeare stopoval každý náš pohyb, písal a snažil sa vtesnať nás do svojho tragického konca. Lenže my sme odmietali umrieť. Tentokrát to malo byť inak…

Keď slávny spisovateľ pochopil, že nás nezabije, rozhodol sa urobiť nám peklo zo života inak. Paris bola čisto jeho postava, tú teda mohol ovládať na 100%. A keďže Paris žil s nami v medzisvete, mohol nám skomplikovať život. Presne tak sa udial alternatívny koniec s kliatbou. Shakespeare ukončil svoj príbeh o Romeovi a Júlii pôvodne inak. Paris nás preklial a my sme zabudli, ako ten druhý vyzerá. Zobudili sme sa na opačných koncoch sveta a boli sme nútení večne sa hľadať. Toto bol koniec, ktorým William pôvodne ukončil svoju tragédiu. Dielo dopísal v roku 1592 a keď sa už už chystalo do tlače, Shakespeare si to so svojím koncom v poslednej minúte rozmyslel. Skúste sa zasa trošku ďalej vrátiť v dejepise a spomeňte si, aké boli v tej dobe celospoločenské nálady.

Kliatby? Začarované zabudnutie? Hľadanie sa? Všetko to znelo príliš „bosorácky“. A tak sa v deň tlače stala tá osudná zámena, ktorá je pochovaná iba v mojej duši.

Shakespeare na poslednú chvíľu zmenil koniec. Do knihy vložil klasickú tragédiu a smrť milencov. Zopakoval náš príbeh len tak, ako sa stal už predtým. Lenže doma si tajne odložil svoj pôvodný originálny koniec. A vďaka tomu sme nezomreli. Vďaka tomu, že príbeh Romea a Júlie má vlastne dva konce!

Tuším si dnes poviete wow už druhýkrát, čo? Mňa teda lobby hotela ohromila viac, ale chápem, že pre vás je Shakespeare a jeho tajná minulosť niečo oveľa zaujímavejšie.

Verte mi, nie vždy je všetko také, ako to vyzerá na prvý pohľad…

Aj tragický príbeh milencov s nešťastným koncom sa v literatúre neustále opakuje už od čias antiky. Gréci, Rimania, stredovek, moderní spisovatelia. Všetci by nás len chceli zabíjať! Už ma to vážne nebaví…

Mierne rozčúlená som sa z prízemia hotela presunula o čosi vyššie. Áno, výťahom, zasa podvádzam. No a čo!

Vyviezla som sa k starému rímskemu nápisu, ktorým sa hotel hrdí, pretože sa nachádza na hradnej skale a môžete ho ako na dlani vidieť cez jedno z okien tohto impozantného ubytovacieho zariadenia. Byť tak blízko k histórii, ktorú kedysi do skaly vytesali čiesi živé ruky, vás prinúti premýšľať o vlastnej smrteľnosti.

rimsky napis roman script on the castle wall trench castle

Bol by koniec nášho príbehu iný, ak by Shakespearov alternatívny koniec prestal existovať? Kde sú tie chýbajúce strany? Čo sa s nimi napokon stalo? Ak ich raz niekto nájde a zničí, umriem zasa ja i Romeo? Nájdem ho vôbec niekedy? Alebo som na toto večné hľadanie odsúdená naozaj nemenne?

Stála som tam a pozorovala nápis vytesaný rímskymi légiami. Ruky som mala pevne ovinuté okolo tela a v mojej hlave sa bili nádej s beznádejou. Nevedela som, ktorý pocit dnes nechám vyhrať. Až kým sa ku mne zasa nepripojila Natália.

„Nepostávaj tu ako kôpka nešťastia,“ pokarhala ma a zamávala mi pred tvárou niečím, čo sa podobalo na vstupenky. A veru že to aj boli vstupenky.

„Zajtra ideme hore na hrad,“ povedala nadšene mladá novinárka, „najskôr však ideme na malý výlet do Turecka.“

Pozerala som na ňu ako puk.

„Do Turecka???“

„S tebou naozaj nie je žiadna sranda,“ zatvárila sa kyslo a roztvorila letáčik s hotelovou prezentáciou.

„Kúpele, majú tu malé turecké kúpele. Caracalla Spa. Tak si mazaj pre plavky,“ súrila ma Natália a sama sa vybrala pešo po schodoch hore do svojej izby.

„To musíme naozaj chodiť stále peši?“ frfľala som.

„Neviem ako to funguje v tom vašom divnom svete, Kapuletová, ale tu z výťahov priberáme, vieš?“ zasmiala sa.

Ja som iba prevrátila očami a znechutene ju nasledovala po schodoch hore. Izbu som vlastne videla prvýkrát. Bola nádherná! História sa tu snúbila s modernou a ja som nevedela, na čo sa tešiť skôr. Na obrovskú vaňu v strede kúpeľne alebo na mäkkú masívnu posteľ?

Hotel Elizabeth Trencin izba room

„Ani na to nepomýšľaj,“ zahriakla ma Natália, keď už videla, ako sa chystám skočiť šípku do postele. Musela som sa teda na jej rozkaz dať do plaviek a presunúť sa s ňou zasa dolu na prízemie.

O malú chvíľu už som jej náhlenie sa neľutovala ani ja. Spa bolo prekrásne.

Caracalla Spa Trencin Hotel Elizabeth

Prepletal sa tu Rím s Orientom a štipkou zenovej atmosféry. Keďže bol podvečer, wellness bol takmer prázdny a my sme si naplno vychutnali všetky jeho služby. Úžasné sauny, ľad z levej tlamy a príjemná teplá voda v malom bazéne. Ale hlavne pokoj, ten božský pokoj. A krásna architektúra.

Caracalla Spa Trencin Hotel Elizabeth

Musím uznať, že toto dievča z 21. storočia vedelo, ako mi spraviť náladu. Začínala som ju mať stále viac a viac rada. Kým ja som bola občas už unavená zo 400-ročného života, ona bola samá iskra a chuť ísť ďalej a objavovať svet z nej len tak sálala. Vzájomne sme sa pekne dopĺňali.

Keď sme sa po výdatnom odpočinku zasa vrátili na izbu, bolo už neskoro večer. Obe sme zaspali tvrdým spánkom spravodlivých.

Na ďalší deň sme sa rozhodli ísť si pozrieť mesto. Historický hotel sa totiž nachádzal priamo v srdci mesta a na hlavné Mierové námestie to bolo doslova pár krokov. Nehovoriac o tom, že priamo nad hotelom sa týčila hradná skala so slávnym Trenčianskym hradom.

Krásny slnečný letný deň nám hral do karát. Vychutnali sme si zmrzlinu a túlali sa romantickými úzkymi uličkami.

Trenton historic centre streets castle

Nedalo mi to a zasa som sa smiala, keď si Natália objednávala dve zmrzliny, hoci bola vonku sama. Buď bola za pažravú, alebo za blázna. V každom prípade som sa rada bavila na jej účet. A ona ma za to neznášala.

Dokonale mi to vynahradila tým, že ma prinútila vyštverať sa na hradný kopec. Už som vám vravela, že Kapuletová je okrem sladkej huby a zlodejky príšerne lenivá?

Tejto mladej divošky mi bol čert dlžen. Cvičila, všade chodila po schodoch a ešte aj na tú blbú hradnú skalu sa štverala ako kamzík. Ja som za ňou fučala ako parná lokomotíva a medzičasom už som stihla aspoň 4x stráviť nielen zmrzlinu, ale aj včerajší obed a večeru.

Výhľad zhora ale rozhodne stál za to. Trenčín je kúzelné mesto rozprestierajúce sa na tri strany okolo hradného kopca. Malebné Strážovské vrchy v pozadí a rieka Váh lejúca sa údolím pod nimi mu dodávali punc perly Považia, ako mesto ľudia bežne prezývali.

Samotný hrad mal tiež čo ponúknuť. Po krátkej prehliadke sme sa so sprievodcom zastavili pri hradnej studni.

„Toto je tá, o ktorej som ti včera hovorila,“ štuchla do mňa Natália.

Ja som do nej drgla, aby bola ticho. Chcela som totiž počuť sprievodcov výklad legendy.

Studňu vraj vykopal Omar, aby tak od majiteľa hradu vykúpil svoju milovanú Fatimu, ktorú pri protitureckých nájazdoch panovník zobral do zajatia. Omar kopal a kopal, až kým vodu nenašiel po pekných pár rokoch. Skala vraj bola tvrdšia než panovníkovo srdce.

Legenda o láske Omara a Fatimy má vraj dva konce. Prvý je tragický, v ktorom Fatima umrela od žiaľu skôr, než Omar našiel v studni vodu. Druhý je šťastný. Omar stihol nájsť vodu včas a Fatimu si odniesol na koni preč z hradu rýchlo ako víchor. Jediné, čo po nich ostalo, bol Fatimin závoj zatrhnutý o šípový krík tesne pod hradom. Tam, kde dodnes stojí reštaurácia menom Fatima.

Hmmm… takže dva konce, pomyslela som si v duchu. Preto ma sem poslala ďalšia indícia? Pretože aj môj príbeh má dva konce? Znamená to, že nie sme s Romeom odsúdení na tragickú smrť a náš príbeh sa skončí dobre?

Z myšlienok ma znovu vyrušil sprievodca.

„…a ten, kto si do studne hodí mincu, údajne podľa legendy nájde pravú lásku,“ povedal a ukončil tak svoje rozprávanie. Natália začala ihneď v kabelke loviť drobné centy a jeden podala i mne.

„No tak… urob to,“ povedala s úsmevom.

Na chvíľu som zaváhala. Pomôže mi to nájsť moju stratenú lásku? Je môj milovaný Romeo stále niekde tam vonku?

Zavrela som oči a s odhodlaním hodila cez plece malú mincu. Do studne dopadla s cinkotom o necelé dve sekundy. Ešte chvíľu som tam len tak stála a vychutnávala si krásu letného dňa. Do tváre sa mi oprel jemný vánok a keď som oči znovu otvorila, spolu s vetrom mi pri nohách pristala malá zažltnutá obálka…

Chcete vedieť, ako príbeh pokračuje?

Nechajte mi svoj e-mail a ja vám dám vedieť, keď vyjde ďalšia kapitola.

Žiadne komentáre 389 Zobrazení
Julia

Julia

Áno som tá Shakespearovská postava, ktorá mala byť storočia mŕtva, no ja žijem. Bola som zakliata a odvtedy putujem po svete a hľadám svojho Romea.

Súvisiace články

Kapitola 3

Kapitola 3

Kaštieľ Mošovce

Kaštieľ Mošovce

Pridať komentár